Ján Hollý                                                        

(24. marec 1785 –  14. apríl 1849)

Narodil sa v Borskom Mikuláši, obci na Záhorí, v tamojšej chudobnej roľníckej rodine. Prvé základné vedomosti a zručnosti získal na škole v rodnej obci resp. Skalici. Tu zahájil aj stredoškolské štúdiá na miestnom gymnáziu, ktoré dokončil v Bratislave. Trnavské univerzitné štúdium filozofie a teológie, ktoré absolvoval v rokoch 1802 – 1808 a jeho následná vysviacka, mu umožnili nastúpiť dráhu kňaza. Pôsobiť začal najskôr ako kaplán v Pobedime, odkiaľ prešiel do Hlohovca,  aby sa neskôr stal farárom v Maduniciach - roky 1814 až 1843. Trnava, ako centrum slovenského národného, spoločenského a kultúrneho života, ovplyvnila  vedomie  a názory Hollého v prospech orientácie na bernolákovskú slovenčinu - jazyk, pochádzajúci z okruhu trnavských vzdelancov.

Obdobie do polovice 20. rokov možno v živote Hollého pokladať  za čas, v ktorom sa zrodili nádherné preklady diel významných antických básnikov. Realizované boli v podobe bernolákovskej literárnej slovenčiny.

Zavŕšením tejto plodnej tvorby bolo knižné vydanie súboru  vybraných prekladov z antickej gréckej     a rímskej poézie pod názvom Rozličné básne hrdinské, elegické a lyrické ( 1824 ).

V roku 1828 vyšiel preklad Vergíliovej Aeneidy. Popri tom Hollý vstúpil do povedomia odbornej i laickej verejnosti prekladmi prác ďalších antických autorov - Ovídia, Horácia, Homéra, Tyrtaia, Theokrita, ktorými obohatil slovenskú literatúru o výnimočnú zbierku klasických diel. V prvej polovici 30. rokov sa Ján Hollý svojimi historickými eposmi Svätopluk ( 1833 ), Cyrilometodiáda ( 1835 ) a Sláv ( 1839 ) prihlásil k historickým koreňom Slovákov, k národnej  minulosti a kultúre. Práce, napísané v bernolákovskej slovenčine, nadviazali na veľkomoravskú a cyrilometodskú tradíciu ako významný inšpiračný prvok v dejinách slovenského národa. Aj napriek tomu, že v eposoch rozvíja myšlienku všeslovanstva, či ideu slovensko-českej  spolupatričnosti, pre Hollého zostáva jedinou primárnou alternatívou pozícia, ktorá ho stavia do role dôsledného obhajcu svojbytnej existencie slovenského národa a jazyka, v jeho bernolákovskej podobe. Tým verejne deklaroval svoj odmietavý postoj k teórii „jednotného československého kmeňa“. Hollého historické eposy pomohli nadviazať a ďalej zveľaďovať slávnu veľkomoravskú tradíciu a rozšíriť jej vplyv na upevňovanie národného povedomia Slovákov.

V období, keď dokončieval svoje historické eposy, vydáva menšie epické básne - Selanky (1835,   1836 ), ktoré sú plné obdivu k slovenskej  prírode. Básne sú zároveň vyznaním lásky k hrdému a nepoddajnému slovenskému ľudu, ktorého životné podmienky dobre poznal z mladosti. V Žalospevochnaopak smúti nad biednym osudom svojho národa, ostro sa stavia proti jeho útlaku, či podceňovaniu, ale rovnako nekompromisne odsudzuje objavujúce sa prejavy národného odrodilstva. V Ódach-Piesňach, ktoré sporadicky uverejňuje, sa predstavuje ako buditeľ, humanista a presvedčený  slovenský vlastenec. Hollého slavianofilské cítenie našlo odraz v jeho idealistickom, nekritickom náhľade na osudové poslanie ruského národa pri záchrane ostatného slovanského sveta, opierajúc sa pritom o jeho veľkosť a silu. V rokoch 1842 a 1846 boli v bernolákovskej slovenčine vydané Hollého náboženské piesne spolu s notovým zápisom a to pod názvom Katolícky spevník. Ján Hollý udržiaval pomerne vrelé kontakty s mladšou generáciou slovenských vzdelancov a to bez ohľadu na ich konfesionálnu príslušnosť. Svedčia o tom napríklad stretnutia s Ľudovítom Štúrom, výraznou osobnosťou slovenských evanjelikov, ktorý ho niekoľkokrát navštívil na miestach jeho kňazského pôsobenia. Túto, pre vtedajšie slovenské reálie mimoriadne pozitívnu skutočnosť, možno dokumentovať prostredníctvom štvorzväzkového vybraného diela Básne Jána Hollého, vydaného v rokoch 1841/42 budínskym Spolkom milovníkov reči a literatúry slovenskej, ktoré práve mladá štúrovská generácia povýšila na jeden z vrcholov národnej tvorby.                                                                      

O úzkych vzťahoch medzi Hollým a štúrovcami, o vážnosti, ktorú požíval u generačne mladšej skupiny národne orientovanej inteligencie, svedčí  i jeho súhlasná reakcia na pripravovanú kodifikáciu spisovného jazyka. Stalo sa tak na pamätnom stretnutí v Dobrej Vode v roku 1843. Okrem Jána Hollého, sa ho zúčastnili aj Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža, ktorí si svoj zamýšľaný krok, uzákonenie jazyka, prišli odobriť .

Ján Hollý sa svojim osobnostným profilom, hĺbkou, rozsahom a nadčasovosťou svojej literárnej tvorby, či významom svojich národnoobrodeneckých aktivít, jednoznačne zaradil medzi tie postavy slovenskej histórie, ktoré relevantným spôsobom ovplyvnili formovanie i profiláciu ďalších generácií slovenských národovcov a vzdelancov.

Ján Hollý zomrel na fare v Dobrej Vode.